... pretože Katarína Kaňová má na starosti hotel a jej manžel Martin Kurhajec zase vedie reštauráciu. Nuž sú spolu dvadsaťštyri hodín denne. Ale ani na slovenskej pôde – odkedy si pred ôsmimi rokmi po trojročnej rekonštrukcii vzali hotel Solisko do prenájmu - to nie je pre nich novinka. „Bývalý kolega z bratislavského hotela Danube bol poverený otvorením hotela s reštauráciou v centre Moskvy. Ponúkol nám možnosť podieľať sa na otvorení reštaurácie, ktorá tam mala priniesť chute kvalitnej talianskej gastronómie a celkovo európskej kultúry,“ listuje nie tak dávnou minulosťou Katarína a jej manžel k faktom pridáva aj niečo z pocitov a vtedajšieho režimu dňa: „Bola to výzva a pocta, ktorá sa neodmieta – vdýchnuť život reštaurácii kúsok od Červeného námestia. Prvý mesiac a pol sme v nej 
doslova žili. Byt sme mali desať minút od hotela, ale sa nám neoplatilo chodiť domov; bývali sme radšej v hoteli. Začínali sme ráno o pol šiestej a končili s posledným hosťom niekedy aj o druhej ráno.“ A o pol šiestej už opäť pracovali. Všetka komunikácia prebiehala v ruštine a písomná v azbuke, takže sa ešte museli učiť aj jazyk. Bola to vraj vysoká škola života, ale úspešná.
V hoteli Solisko a jeho reštaurácii Al lago – na mieste letoviska cisárskeho dvora z konca 19.
storočia - sú sami sebe pánmi, riaditeľmi aj majiteľmi. Spolu sme to skúsili rozmeniť na
drobné...
♣ Ako prežiť zlého zamestnanca ? Ako si ich vyberáte, čím ich motivujete a akým spôsobom sa s nimi lúčite..?
Katarína: Kedysi sme mali 3-stupňové pohovory, aby sme si vybrali toho najvhodnejšieho - profesijne, finančne, ale aj čo do vhodnosti do kolektívu. S personálom je to teraz naozaj komplikované a ak sa ešte zamieša do dobrého kolektívu “zlý zamestnanec“, môže to spôsobiť veľa nepríjemnosti. Sme malý kolektív a sme spolu už dlho. V prípade, že sa nový človek ukáže ako nespolupracujúci, nevhodný, tak určite prídu prvé podnety práve od neho a od kolektívu. Nasleduje ústretovosť z našej strany. Snažíme sa vysvetliť, prečo by všetko malo fungovať tak, ako sme to určili. A prečo sa štandardy musia dodržiavať. Vtedy ešte nie je nič stratené. Aj nový „nevhodný“ zamestnanec sa dá zmeniť a prispôsobiť, ak má záujem. Ak však z jeho strany snaha chýba, treba sa rozísť po vzájomnej dohode. Ukončenie spolupráce sa môže niesť aj v nepríjemnom duchu, ale obe strany si musia uvedomiť, že spolupráca
nefunguje a nevyhovuje. Veď všetci pracujeme za peniaze, ktorými je hodnotený výkon. A tak si vzájomne poďakujeme, finančne sa vyrovnáme a ide sa ďalej.
Martin: Nájsť dnes dobrého zamestnanca je takmer nemožné. Mladý adept bez skúseností nemá problém vypýtať si 1500 eur . Na otázku či vie variť, odpovie „Nie, ale naučím sa!“ Nemám problém zaučiť nového kuchára a ani ho zaplatiť. Ale trochu pokory by neuškodilo. Všetci sme niekde začínali a postupne získavali skúsenosti, meno, pozíciu... Nikdy by mi nenapadlo v osemnástke si pýtať 45 000 korún.
Ako manželka spomenula, sme malý kolektív a keď príde nový zamestnanec, väčšinou nemá problém zapadnúť medzi nás. Ale samozrejme aj u nás sa stalo, že kuchár odišiel po pár dňoch po nezhodách medzi personálom. Poďakovali sme sa mu a začali znovu celý proces hľadania. Najsilnejšia motivácia pre zamestnanca je, samozrejme, plat. Ale my sa usilujeme, aby to neostalo len pri peniazoch. Pre mňa osobne je vždy dôležitý prístup. Nemám rád, keď sa na pracovisku kričí. Všetko sa dá vybaviť aj pokojne. A k tomu vedieme aj náš tím. Ak vznikne problém, rozprávajme sa o ňom. Či sa to týka pracovného alebo aj súkromného života. Vždy sa snažíme pomôcť a som rád, ak niekto príde po radu alebo aj po pomoc.
Zamestnanci si už na to zvykli.
♣ Ako prežiť zlého hosťa ? Aké sťažnosti vás vedia potrápiť, našli ste recept na pacifikovanie nespokojencov..?
Katarína: Každý v hotelovom biznise pozná niekoľko kategórii nespokojných hostí. Ale len jednu by som nazvala “zlým hosťom“. Sú to klienti, ktorí si naozaj cielene prídu vybiť svoju zlosť na služby - akéhokoľvek formátu. Ešte ani nesedí, jedna ruka vyzlečená z vetrovky a druhá v rukáve, ale už píska na obsluhu, prípadne kričí „Haló, haló, obsluhuje tu niekto?“
„To mi chcete povedať, že tie cestoviny nemáte predvarené a varíte ich na počkanie? No určite!“
“Ja už mám objednané, ale videl som troch ľudí, čo išli na vašu toaletu a nič si neobjednali. Prečo to neriešite?“
a tak ďalej... milión situácii... A personál reaguje rôzne. Ak je nával práce, tak to môže spôsobiť „vyhodenie z rytmu“ a vznikne ťažká atmosféra s jednoduchou a jadrnou odpoveďou. A hneď je referencia na sociálnych sieťach, že čašník bol hrubý, nevhodne reagoval a podobne.
Martin: Doba je taká, že sa všetci a vždy ponáhľame. V reštaurácii je to o to horšie, že ak si hosť objedná rizoto, ktoré varíme na objednávku, tak ho nemôže čakať o tri minúty aj s polievkou a účtom. „Pizza za sedem eur? Ste normálni? Veď v Tescu z mrazáku dostať za štyri.“ Neberie do úvahy, že ju pripravujeme z talianskej múky, pravej Mozzarelly a šunky prosciutto cotto. Že to má s obsluhou a ústa si utrie do plátenného obrúska. Sú hostia, ktorí si nechajú vysvetliť, že cestovina sa pripravuje al dente, že tuniak musí byť v strede surový, inak bude suchý, že na rizoto si treba počkať. Iní pobúrene odídu a nechajú na sociálnych sieťach „pekný“ pozdrav. Každý sme nejaký, ale snažíme sa vyjsť hosťom v ústrety. Našťastie k nám prichádza väčšina príjemných hostí, ktorých radi znovu uvidíme.
.
♣ Ako prežiť nesezónu? Čo vtedy robíte, ako sa snažíte toto obdobie preklenúť..?
Katarína: Hotel Solisko sme v roku 2011 otvorili v podobe, ako ho hosť vidí teraz. Zo začiatku sme naozaj mimosezónu cítili veľmi bolestivo.. Hotel vie ponúknuť školiace priestory pre skupiny do 40 osôb, čo je málo. Snažíme sa skladať zaujímavé pobytové balíčky, aby klienti prišli aj počas mrzutého tatranského počasia. Škola varenia, detské animačné pobyty, relaxačné pobyty a samozrejme malé firemné skupinky na školenia. Kapacita nepustí. Ale naša poloha päť krokov od Štrbského plesa nám hodne pomáha.
Martin: Mimosezóna je oddychové obdobie, keď sa pripravujeme na ďalšiu sezónu. Chystáme nové jedlá, meníme polpenzie, personál si berie voľno... Ale pre hotel je to aj náročné obdobie. Treba platiť faktúry, zamestnancov a všetky režijné náklady. Vtedy prídu na rad úspory zo sezóny. Ale vidíme, že z roka na rok je mimosezóna kratšia a hostia už nemajú problém prísť k nám aj v novembri alebo v apríli, keď sa ešte alebo už nedá lyžovať ani chodiť
na túry.
♣ Ako prežiť priveľmi úspešnú sezónu ?
Ako zvládate nápor hostí, viete si vtedy prácu uľahčiť...?
Katarína: Letná sezóna, najmä ak sa počasie vydarí, je veľmi náročná. Naše generácie sa naučili na „príliš rýchlo“. Rýchlo ráno na kopec, aby sme boli prví...nevyšlo, už sú tam iní...tak rýchlo dole, aby sme si
sadli prví k obedu... ale aj to sa niektorým podarilo skôr a stoličky sú obsadené... nuž, dojedli by ste prosím, aj my sme hladní...rýchlo...rýchlo
Zabudli, že sú na dovolenke a majú voľno.
Na každé obdobie roka reštaurácia pripravuje sezónnu ponuku jedál - na leto grilovačku, na jar špargľobranie... a tak zvažujeme, že vymyslíme aj niečo ako “rýchlu sezónku“. Niečo kvalitné a dobré, čo by však vo vrcholiacej sezóne rýchlejšie dokázalo nasýtiť uponáhľaných hostí.
Martin: Ako prežiť? Prežiť! Predovšetkým prežiť. V sezóne sa stále pracuje. Nič iné sa nerieši, len práca. Ráno práca, na obed práca, večer práca a v noci sa mi o nej sníva. Sú to mesiace, keď ideme na 100 percent. Potom príde mimosezóna a konečne trochu oddychujeme.
♣ Ako prežiť náklady ? Kde sa dá ušetriť a kde určite nie..?
Katarína: Máme základné štartovacie mesačné náklady - nájom, energie, mzdy - a hneď ma bolí peňaženka... Nasledujú suroviny a prevádzkové potreby. Náš šéfkuchár - pán manžel - si potrpí na originálne a kvalitné suroviny do kuchyne, takže tam sa šetriť nesmie....Personál - ako som už spomínala, chodí do práce kvôli peniazom a ja som veľmi rada, ak viem personál zaplatiť a ešte radšej, keď im viem pridať. Ušetriť sa snažíme inak – efektívnym využívaním surovín od vňatky až po dužinu. K tomu vedieme aj personál.
♣ Ako prežiť konkurenciu ? Akými očami sa pozeráte na tatranských konkurentov, čo sa vám u nich páči..?
Katarína: Tatry sú o oddychu, hoteloch, reštauráciách a konkurencii. Tá nás inšpiruje a niekedy zase naopak – my inšpirujeme ju. Najdôležitejšie je dobre ponúknuť „to svoje“. My sa orientujeme na rodiny s deťmi; na Solisku nájdu detský kútik, vybavenie na izbách, animátorov, vonkajšie ihrisko a predovšetkým polohu na konci cesty, teda na bezpečnom mieste. To, čo môže ponúknuť sused na kopci, my nevieme, ale dokážeme ponúknuť niečo iné. Potom to už ostáva len na výbere klienta.
Martin: Konkurencia je zdravá. Drží nás v strehu. Aj my máme čo doháňať a zlepšovať. A vždy budeme mať! Ja osobne na dovolenke málokedy idem do tej istej reštaurácie alebo toho istého hotela. Vždy je čo objavovať. Nové jedlá, nové trendy. A navštevujem aj konkurenciu
. Na Slovensku pôsobí veľké množstvo hotelov, ktoré by sa vo svete nestratili. Množstvo ľudí pracovalo v zahraničí a domov si priniesli to najlepšie. To teraz ponúkajú hosťom.
♣ Ako prežiť seba ? Dá sa vôbec spolu žiť a robiť, ako si od seba oddýchnete..?
Katarína: Najmä na začiatku to bolo veľmi náročné. Doma na stole hotelová robota a v robote zase o domácich veciach...ale už sme si zvykli. Musím priznať, že pohádať sa znamená problém - veď ani len „tichú domácnosť“ nemôžem nikdy uplatniť, nedá sa nerozprávať! Prevádzka musí fungovať a my musíme komunikovať. A veľmi málo spolu oddychujeme.
Martin: S manželkou sa poznáme vyše sedemnásť rokov. Desať sme spolu pracovali ako kolegovia, sedem rokov ako manželia. Dvadsaťštyri hodín denne.... Ale myslím si, že jeden bez druhého by už nespravil nič. A či sa dá takto spolu robiť? Dá!
Oddychujeme pri našej šesťročnej dcére. Občas nám od radosti, že sme doma, skáče po hlave. Ale vtedy si to užívame. Pritom sa snažíme splniť jej sen k osemnástim narodeninám - červené auto bez strechy s koníkom ... takže asi budeme musieť pracovať aj po nociach... ☺
Soňa Hudecová ©