Cestovnému ruchu chýba motivácia k podnikaniu a zamestnávaniu

... sťažuje sa Ing. Pavol Baranec, konateľ spoločnosti hotel Podhradie v Považskom Podradí. V tomto odvetví podniká už siedmy rok a zdá sa mu, že situácia je z roka na rok horšia než pred krízou v roku 2008.

„Chýbajú zmysluplné systémové opatrenia, ktoré by motivovali k podnikaniu, k zamestnávaniu ľudí a najmä aby aj ľudia mali motiváciu sa zamestnať. Prijímajú sa chaotické opatrenia a právne normy, ktoré nič neriešia. Len zvyšujú administratívu a vytvárajú priestor pre šikanovanie rôznymi kontrolnými orgánmi.“

Cestovný ruch a najmä hotelierstvo je podľa neho ako lakmusový papierik, ktorý reaguje na situáciu v priemysle a najmä na neustále sa meniace pravidlá v malom a strednom podnikaní. A zahraniční hostia a turisti sa k nám nehrnú, najme mimo Bratislavy a Vysokých Tatier. „Propagácia krajiny v zahraničí je bezzubá a motivácia domáceho obyvateľstva k väčšiemu využívaniu tunajších zariadení cestovného ruchu nie je žiadna podobne ako motivácia cestovných kancelárií a agentúr k orientácii na aktívny cestovný ruch. Zákon č. 91/2010 o podpore cestovného ruchu bol pokusom na nakopnutie iniciatívy zdola, ale svojim obsahom je len „pastierskym listom“. Vláda v ňom odkazuje svojim poddaným „človeče pomôž si sám, aj Pán Boh Ti pomôže“. Predsa na združovanie a vytváranie firiem je tu obchodný a občianska zákonník. Myšlienkou zákona bolo, aby združenia vyberali poplatky od svojich členov a ak to rozpočet štátu umožní, tak v rovnakej výške prispeje z rozpočtu. Podľa skúseností zo združenia OOCR Horné Považie, členskú základňu tvoria zväčša obce. Tie nie sú podnikateľskými subjektmi a spravidla ani nevedia, ako sa tvoria peniaze, keďže sú napojené na tok peňazí z výberu daní, poplatkov a dotácií štátu. Preto najúčinnejší spôsob prežitia samotných zariadení v cestovnom ruchu je nespoliehať sa na nikoho a postarať sa v prvom rade len o seba.“

Ako každá firma, tak aj hotel je pod neustálym tlakom nákladov a výnosov. Nákladová časť sa podľa Pavla Baranca dostala do štádia, že už nie je kde šetriť. Iba vyvolanými investíciami, na ktoré neostávajú zdroje, lebo všetko pohltí štát a samospráva. „Keď sa predstavitelia štátu v minulom roku dušovali, že elektrická energia nezdraží, tak v ten istý deň zdražili distribučné poplatky tak, že celková cena elektrickej energie sa zvýšila o 25 percent.. Vodárenská spoločnosť každoročne zvyšuje vodné a stočné o asi 6 percent, takže za posledných 5 rokov asi o 3 0percent. Cena práce u dohodárov-sezónnych pracovníkov sa zvýšila o 35 percent pre zamestnávateľa a 14 percent pre zamestnanca. Cestovný ruch je závislý na ľudskej práci a preto rozhodujúcu časť tržieb tvoria osobné náklady – 46 percent, výrobná spotreba (energie a potraviny) – 30 percent, finančné náklady 3,0 percent, služby 12 percent a DPH po odpočte približne 13 percent.,“ vypočítava P. Baranec a jedným dychom dodáva, že súčet vyše 100 percent vyzerá ako nezmysel ... preto musí byť takéto podnikanie dotované z iných zdrojov. „Je to spôsobené nízkou vyťaženosťou, kde sme od roku 2008 klesli z 30 percent na 23 percent v roku 2013 a taktiež z dôvodu neustále sa zvyšujúceho odvodového a daňového zaťaženia. Vrcholom stupídnosti je zavedenie daňovej licencie na všetky firmy, bez ohľadu na to, či firma zamestnáva ľudí a plní si svoje daňové a odvodové povinnosti, alebo ide o spiacu firma bez zamestnancov a bez obratu. Pomohlo by nám, keby DPH bola na tieto služby približne 10 percent, a tým by sa mohlo investovať, alebo zaplatiť vyššie mzdy. Jediné čo dnes chýba v podnikaní je finančná hotovosť. Vyššia vyťaženosť je závislá na prosperite fungujúcich priemyselných podnikov. Aj keď sa situácia opticky javí o niečo lepšia ako minulý rok, tak firmy sú stále v režime šetrenia. Nehovoriac o tom, že sa zásadne zmenila forma komunikácie, mnohé veci sa riešia elektronicky -videokonferenciami, vzdialeným prístupom do riadiacich systémov a pod.“

Pochvaľuje si aspoň „malé šťastie“, že hotel Podhradie je jediným v Považskej Bystrici a pôsobí tam asi dvadsiatka zahraničných firiem. Pri vyťaženosti 40 percent by mali aspoň vyrovnanú bilanciu nákladov a výnosov. Investovať by mohli pri trojpätinovej vyťaženosti, to je však vraj v tamojších podmienkach v nedohľadne.

„ Z pohľadu tvorby pracovných miest v cestovnom ruchu je problém vysokého daňového a odvodového zaťaženia, komplikovaného zákonníka práce, prílišnej ochrany zamestnancov, ktorá vyúsťuje do nízkej motivácie firiem k zamestnávaniu a občanov zamestnávať sa. Opatrenia, ktoré vláda prijíma, sú chaotické a nesystémové. Raz sa rieši zamestnanosť mladých do 25-rokov, potom mladých do 29 rokov, potom žien vracajúcich sa z materskej dovolenky alebo vekovej kategórie nad 50 rokov. Pripadá mi to tak, akoby sa vždy riešili problémy príbuzných z ministerských rado... Žiadne systémové opatrenie.“ Ilustruje to na príklade „svojho“ hotela: teraz zamestnáva 15 stálych zamestnancov a mohlo by ich byť o 6 a sezónne až o 10 viac, ale ekonomická situácia to neumožňuje. Krátkodobé opatrenia v podobe rôznych príspevkov na zamestnávanie je nezmyselné a z dlhodobého hľadiska nemôže fungovať, je to len priestor pre špekulácie a korupciu. Zvýhodňovanie jednej skupiny oproti druhej deformujú trh práce a vždy to vytvára priestor pre korupciu, ktorá je touto vládou živená ako nikdy predtým.

Najväčším problémom je tvorba zdrojov na normálnu reprodukciu a prípadné investovanie. Na Slovensku je dnes úplne absurdná situácia, keď všetky vytvorené zdroje v malom a strednom podnikaní odchádzajú do centra na prerozdeľovanie. Cez rôzne na mieru šité pravidlá verejného obstarávania sa prideľujú vyvoleným a politicky lojálnych firmám. Podnikanie stráca zmysluplnosť, lebo bez možnosti tvorby zdrojov na vlastný rozvoj sa sám seba pýtam, prečo by som mal isť do rizika zamestnávať ľudí a bojovať so súperom (štát – vláda), keď pravidlá hry diktuje len súper a mení ich počas hry, tak ako mu to vyhovuje. Prerozdeľovanie zdrojov - a je jedno, či sú to vyzbierané peniaze cez dane a odvody alebo dnes skompromitované eurofondy - vytvárajú účelovo priestor pre klientelizmus, korupciu a deformáciu podnikateľského prostredia. Podstatná časť zdrojov by mala zostať tam, kde sa tvorí. V neposlednom rade na podnikateľské prostredie v cestovnom ruchu pôsobia šikanózne zákony, ktoré sa neustále menia alebo dopĺňajú, čo svedčí o nesystémovosti alebo cielenej snahe zlikvidovať ešte aj to málo, čo v ťažko skúšanom odvetví cestovného ruchu funguje.,“ sťažuje sa P. Baranec. A dodáva, že má na mysli zákon o ochrane osobných údajov, ktorý sa musel pod tlakom odbornej verejnosti novelizovať skôr ako nadobudol účinnosť. Ďalej zákon o registračných pokladniach, ktorý sa v roku 2013 novelizoval trikrát a teraz je pripravená ďalšia novela. Spomína prípad, keď pokladničné bločky jedného obchodného reťazca nespĺňali náležitosti zákona a hrozilo mu odobratie živnostenského oprávnenia. „Vláda v spolupráci s časťou parlamentu bola schopná z večera do rána zmeniť zákon tak, aby reťazec mohol fungovať ďalej. Keby sa to stalo 500 malým slovenským firmám, nepomôže im ani svätená voda, boli by šikanované a zlikvidované.“

Za samostatnú kapitolu v cestovnom ruchu považuje problémy gastronómie a ponuky domácich produktov. Nie, že by bol nedostatok potravín na trhu. Kúpiť sa dá všetko, ale ponúkať regionálne špeciality z regionálnych potravín ostáva problémom. Chcel získať regionálneho pestovateľa alebo chovateľa na Hornom Považí. Žiaden však nebol schopný dodávať aspoň sezónne miestne potraviny, teda to, čo sa tam tradične pestovalo, napr. petržlen, mrkva, cibuľa, cesnak, zemiaky, kvaka ..“

V hoteli pripravili týždeň “jedál starých materí“ a riaditeľ si vymyslel zapekanú kvaku - spomienku na detstvo. Žiadna sa tam však nepestuje, aj keď je pôvodnejšia než zemiaky. Áno, relatívne sa nič nestalo, lebo obchodný reťazec ju v pohode zabezpečil – doviezol z Holandska 1 kg za 8,40 €. „Cesnak z Číny, zemiaky zo Španielska, rajčiny z hydrofónneho roztoku z Holandska ... Rovnaké to je aj pri mäse. Slovenské ryby neexistujú, hovädzie steaky sú z Južnej Ameriky, bravčové mäso a hydina bez označenia konkrétneho chovateľa. Jedine čo je slovenské, tak produkty salašov s chovom oviec. Našťastie v každej doline okolo Považskej Bystrice sa chovajú ovce s predajom produktov, ale to je tak všetko. A zase sa dostaneme k zákonnej úprave „predaja z dvora“. Funguje asi tak, že ráno príde do tržnice auto so značkou jedného južného okresu, vyloží na pulty niekoľkým dôchodkyniam maďarskú zeleninu a oni to predávajú ako svoje produkty. Bez náležitého dokladu, aj keď v dobrej kvalite, ale my to kúpiť nemôžeme, lebo nedostaneme doklad a nemali by sme takúto zeleninu uznanú v nákladoch. Možno niekde inde na Slovensku je to lepšie, ale na Hornom Považí je to tak“. Dal uverejniť inzerát, že hľadá regionálneho dodávateľa zeleniny. Ozvalo sa iba niekoľko dôchodcov, ktorí mali prebytky na svojich záhradkách a ponúkli to, čo sami neskonzumujú. Polepšili by si, ale predovšetkým by v hotelovom jedálnom lístku mohli uviesť s hrdosťou dnešné trendové - „pripravené z miestnych surovín .

„Je mi z toho smutno. V minulosti som bol úspešný podnikateľ, ale teraz som skeptický - nasratý - občan. Nevidím totiž žiadnu snahu o to, aby boli podmienky žičlivejšie v prospech podnikania, motivácie k zamestnávaniu a motivácie zamestnať sa.“