Máte ťažké srdce na hotelovú mládež ? Nezúfajte, nie ste sami !

Aj hotelové a reštauračné remeslá majú vraj zlaté dno. Nejde to však bez talentu, sebadisciplíny, zodpovednosti, trpezlivosti. Teda vlastností, ktoré dnes väčšine žiakov stredných odborných hotelových škôl chýbajú...
„Nie všetci budúci kuchári si vybrali remeslo dobre. Vidím to na žiakoch, ktorí si „krútia“ prax v mojich reštauráciách. A musím konštatovať, že situácia je v tomto smere z roka na rok horšia a až 40 percent žiakov si malo radšej vybrať inú profesiu,“ takto sa mi neposťažoval slovenský manažér, ale nemecký šéfkuchár Peter Hepp, ktorý vlastní dve reštaurácie vo Švédsku. Rovnaký problém v krajine s dlhou podnikateľskou tradíciou je však slabou náplasťou na bolesti našej hotelovej a reštauračnej scény. Jej predstavitelia už dlho upozorňujú, že im do zamestnania prichádzajú čoraz horšie pripravení absolventi. Vinou samotnej mládeže, ale aj rodičov, pedagógov a celého systému odborného školstva.

„V službách by mali pracovať iba tí, čo majú radi prácu s ľuďmi. Dnešným deťom však chýba zodpovednosť, cieľavedomosť a snaha vypracovať sa vo svojom odbore čo najlepšie, neustále sa vzdelávať. A odborné školstvo prechádza neustálymi zmenami. Ani samotní učitelia sa nevedia zjednotiť v názoroch, akou cestou by sa mala príprava uberať,“ riaditeľka hotela Hviezdoslav v Kežmarku Sylvia Holopová vie, o čom hovorí. Nielen vďaka trojročnej spolupráci s tamojšou Hotelovou akadémiou Otta Brucknera, ale aj vďaka celoživotnej kariére pedagóga a riaditeľky tejto školy.

Podobne ako švédsky šéfkuchár aj slovenskí manažéri vravia o zhoršujúcej sa kvalite „živého materiálu“. Aj Pavol Hanzlík, ktorý vlastní niekoľko gastroprevádzok v Komárne, musel po pätnástich rokoch spoluprácu so strednou odbornou školou ukončiť. „Na vlastné náklady som kedysi zriadil prax pre žiakov odboru kuchár-čašník. Žiaľ, škole ide najmä o kvantitu, takže mnohí k maturite doslova preplávajú. Potom z nej vyjde nepoužiteľný mladý človek rovno na úrad práce. Vyvíja sa to k horšiemu, aj keď, samozrejme, existujú aj výnimky.“

Práve o tie je v hoteloch a reštauráciách veľký záujem. Na jednej strane sú totiž chodby úradov práce plné absolventov, na druhej strane hlásia prevádzky veľa neobsadených kuchárskych a čašníckych miest. Iba jeden z desiatich – také sú podľa riaditeľa Grandu v Trenčíne Petra Ilavského skúsenosti so žiakmi, ktorí by ako-tak splnili predstavy hotela.
“Keď sa pozriem, akí žiaci vychádzajú z hotelových odborných škôl, tak sa obávam o kvalitu budúceho personálu. Ako dokážeme zostaviť dobrý tím? Žiaci spravidla nemajú snahu učiť sa, pýtať sa, rýchlo niečo urobia-neurobia, najedia sa a utekajú preč,“ sťažuje sa riaditeľka hotela Jalta v Michalovciach Mária Rubín. Zazlieva učiteľom, že niekedy im na kontrolu žiakov stačí informácia po telefóne. Pritom pracovníci hotela nemajú žiadne možnosti sankcií alebo motivácie. „Rodičia by mali spolu s deťmi prehodnotiť, čomu sa chcú v živote venovať.“

Na prax do hotela Most slávy v Trenčianskych Tepliciach chodievajú ročne 3-4 juniori. „Keď medzi nimi „zasvieti“ mladík, ktorého práca baví, vždy mu ponúkneme zamestnanie. Za osem rokov, počas ktorých vediem hotel, sme takých mali iba šesť,“ hovorí o nepriaznivej štatistike riaditeľka Zdenka Lelkešová a dodáva, že sa situácia zhoršuje. „Deti sú často arogantné, nechce sa im robiť a profesiu im pravdepodobne vybrali rodičia. Aj keď samotná trenčianska odborná škola nám vychádza v ústrety. Dokonca si naši zamestnanci viac pochvaľujú kuchárov a čašníkov než dievčatá na recepciu a servis, ktoré u nás praxujú zo strednej školy podnikania.“ 

Hotelieri a manažéri reštaurácií vyčítajú odborným školám, že v snahe o čo najvyšší počet žiakov sľubujú „modré z neba“. Ľahko dosiahnuteľné manažérske posty, možné pokračovanie v štúdiu na vysokej škole. To však nie je úloha odborných škôl a trh práce im vráti tieto ilúzie ako bumerang.. „Školy nechcú rešpektovať naše praktické potreby. Chýbajú nám kuchári a čašníci, ale deti študujú manažment. Najviac praxujúcich študentov by chcelo ísť na recepciu alebo do kancelárie. Jazykové znalosti im ale nestačia ani do baru, nieto na recepciu hotela so zahraničnou klientelou,“ ani riaditeľka hotela Sv. Ludmila v Skalici Iva Stöhrová, nevidí zlepšenie v načúvaní potrebám brandže.

Všetci chcú byť manažérmi, to trápi aj riaditeľku hotela Mikado v Nitre Annu Labošovú. “Naše deti sme nenaučili robiť. Ale verím, že sa remeslu vráti pôvodné miesto v spoločnosti a nebude dehonestované v prospech kadejakých neužitočných pseudo odborov. Nech sa rodičia nehanbia dať dieťa na odbornú školu a nech si spoločnosť uvedomí, že potrebujeme aj pekárov, inštalatérov, mäsiarov, čašníkov…” Ťažké srdce má na majstrov odborného výcviku, ktorí majú vraj často horšiu pracovnú morálku než ich študenti z cestovného ruchu. Trikrát do týždňa tam chodia na prax a rotujú po hoteli, aby spoznali celkový chod hotela a reštaurácie Rouge. „Zväčša to ide bez problémov, sem-tam nevhodné oblečenie, účesy, piercing... V tom prípade ich posielame späť do školy.

K „trhovému“ správaniu sa núti školy nielen štát, ale aj rodičia. Manažment či akadémia ich ušiam lepšie znejú než kuchárina, cukrárina... „Spolupráca s rodičmi neznamená iba všeobecnú výchovu, aby sme spolu pripravili do života správneho človeka. Ide aj o rešpekt voči jeho budúcemu povolaniu. Najnaliehavejšie to cítiť u čašníkov. Napriek tomu, že patria k dôležitým „pracovníkom prvého kontaktu“ a práve od nich závisí spokojnosť hosťa. Musia mu vedieť poradiť, vyznať sa v jedlách a nápojoch, riešiť možné konflikty, komunikovať v cudzích jazykoch, zahladiť dojem z nie stopercentného výkonu kuchyne ... a rodičia to často pokazia dešpektom: obsluhu vraj môže robiť každý. V spolupráci s praxou sa snažíme tieto postoje meniť,“ riaditeľka Hotelovej akadémie v Liptovskom Mikuláši Katarína Uličná vie, že mnohé deti nemajú jasno, čím by sa chceli v živote zaoberať. A tak za nich rozhodnú rodičia. „Snažíme sa ale všetkých motivovať - účasťou na gastro-akciách, súťažiach, rôznych projektoch, praxou v kvalitných hoteloch a reštauráciách. Úspechy zrazu dokážu našich žiakov zázračne zmeniť.”
Rovnako to vidí aj viceprezidentka Slovenského zväzu kuchárov a cukrárov Jozefína Zaukolcová, ktorá učí cukráske remeslo na Strednej odbornej škole obchodu a služieb v Púchove: “Nie všetci dostali do vienka rovnaký talent a zanietenie čosi v živote dokázať. Ale aj na to treba vyrásť a dospieť. Vždy si vychutnávam chvíľu, keď sa zmenou postoja k svojej práci mení dieťa na dospelú bytosť.“

Školy však nesmieme hodiť do jedného vreca. Tvrdí to aj riaditeľka hotela Danubia Gate v Bratislave Andrea Panyiová, kde vyskúšali spoluprácu s viacerými. “Konečne sme spokojní a pochvaľujeme si väčšinu žiakov. Pracujú na sebe, zdokonaľujú sa v jazykoch a najmä si uvedomujú, že hosť je náš pán. A tí ostatní… nuž, nenašli sa v týchto profesiách. Po skúsenostiach však už vieme, že ideálna škola s ideálnymi žiakmi neexistuje.”
V horskom hoteli Remata v Ráztočne si pochvaľujú spoluprácu s prievidzskou školou. Riaditeľ Miroslav Kratka vie, že všetko závisí od konkrétneho žiaka. “Ak školu navštevuje z donútenia, tak aj prax u nás v hoteli pociťuje ako nepríjemnú a nemá záujem o získavanie skúseností. Ak ho však profesia zaujíma… je to celkom iná pesnička.”

Čo pre prevádzku znamená dobrá škola, o tom by vedeli veľa rozprávať aj v hoteli Mercure Bratislava Centrum. Na začiatku si vraveli, že nie je priveľmi logické mať na praxi žiakov z druhého konca krajiny - z prešovskej hotelovej akadémie. Ale skúsili ... a vraj dobre urobili. Funguje to prostredníctvom dvoj- a trojtýždňových turnusov, pričom žiaci bývajú a stravujú sa v hoteli. „Z nášho pohľadu to vyzerá, že odborné školstvo začína naberať lepší, kvalitnejší rozmer, a úmerne k tomu sa zvyšuje aj úroveň gastronómie na Slovensku.“ podľa riaditeľa Ladislava Olcsváryho však vo všeobecnosti chýba žiakom disciplína, snaha o presnosť a zodpovednosť v práci.

Spokojní sú aj v rezorte Villa Betula v Liptovskej Sielnici. Dva roky spolupracujú s mikulášskou hotelovkou, dokonca žiaci vedú cvičnú firmu s rovnakým názvom. Tvoria vlastné pobytové balíky, vedú si účtovníctvo, pracujú na propagačných materiáloch, budujú stánok na výstavu a navrhujú vlastných maskotov... „Spolu konzultujeme spôsoby ponuky a predaja, trénujeme komunikáciu s hosťom a snažíme sa, aby zvládli know-how našej spoločnosti,“ riaditeľka hotela Anka Brezinová sa teší, že na Medzinárodnom veľtrhu cvičných firiem v Ostrave získala práve Villa Betula, s.r.o. v podaní žiakov prvé miesto spomedzi 70 slovenských a zahraničných cvičných firiem.

Dobrú školu od priemernej odlišujú práve takéto aktivity. „Využívame viaceré spôsoby ako oživiť vyučovanie a dostať doň nové trendy. Napríklad návštevou podnikateľov v škole a prezentovaním ich životných príbehov, spoločným varením úspešných šéfkuchárov a našich žiakov. V rámci projektu Zdravá výživa deti základných škôl spolu s našimi žiakmi varia, pečú, obsluhujú , aranžujú,“ hovorí riaditeľka HA Liptovský Mikuláš Katarína Uličná. Zdôrazňuje, že vzdelávanie sa musí vyvíjať tak, ako sa menia trendy gastronómie. Tomu napomáhajú barmanské, somelierske a baristické kurzy, školenia v réžii odborných firiem, ale aj dobrovoľná stáž učiteľov v partnerských hoteloch počas prázdnin. No a samozrejmosťou je prax žiakov v dobrých zariadeniach. Vo Ville Betula, v apartmánovom dome Liptovský dvor …

Úroveň školy je však zviazaná s celkovou úrovňou cestovného ruchu v konkrétnom regióne. Ak je tam dostatok hostí, bude aj dostatok pracovných príležitostí a kvalitných zariadení, kde môžu žiaci praxovať. Medzi také patrí práve Liptov. Do evidencie nezamestnaných sa zaraďuje priemerne 12-20 percent absolventov, pritom zo študijných odborov ich ročne vyjde až sto a z učebných odborov päťdesiat. Riaditeľka HA Liptovský Mikuláš Katarína Uličná považuje za omnoho problematickejšie rozdielne názory školy a rodičov na prípravu pre profesionálny život. „Teda na konkrétne spôsoby, ako má dieťa už počas štúdia dostávať „pod kožu“ základné návyky – disciplínu, ochotu, flexibilnosť, pracovitosť. A ako stráviť fakt, že práca v službách je časovo náročná; jeho kamaráti sú doma, keď ono musí ísť na prax. V tomto sa bez pomoci rodičov nezaobídeme.“

shp ©